Prominentný svedok Ľudovít Makó

Termín „biele goliere“ prvý krát použil v roku 1949 americký sociológ Edwin Sutherland v knihe White Collar Crime (Zločin bielych golierov), v ktorej charakterizoval kriminalitu osôb vyššieho spoločenského postavenia v systéme firiem, úradov aj politických štruktúr. Biele goliere neboli sorta klasických mafiánov akých bolo najmä v USA v tridsiatych rokoch minulého storočia nepreberné množstvo. Biele goliere sa nezaoberali násilnou trestnou činnosťou, aj keď by sa medzi nimi výnimky určite našli, ich doménou boli podvody, korupcia, zneužívanie svojho postavenia na nezákonné obohacovanie. Eufemisticky by sme ich mohli nazvať zločincami v bielych rukavičkách. Do tejto triedy (white collar crime) by sme v slovenských podmienkach mohli zaradiť aj našich univerzálnych svedkov tzv. kajúcnikov.
Ak bol na Slovensku najznámejším klasickým mafiánskym bossom Mikuláš Černák, tak najznámejším slovenským „kajúcnikom“ je Ľudovít Makó, bývalý šéf Kriminálneho úradu finančnej správy. Prirodzene, Černák a Makó sú dve odlišné postavy patriace do rozdielnych tried organizovaných zločineckých skupín. Postavy odlišné vizuálne, ale najmä výkonom svojej kriminálnej činnosti. Černák, legendárny boss bossov, mal na rováši viacero obludných vrážd, Makóov rováš má dokázanú „len“ spoluprácu s obávaným gangom takáčovcov, korupciu, obmedzovanie osobnej slobody a vydieranie. Černák pred sudcom priznal svoje zločiny a vyjadril sa ako nepravý kajúcnik: „Som síce zločinec, ale mám svoju hrdosť, a tú takzvanú darebácku česť.“ Makó v úlohe „oficiálneho kajúcnika“ v úprimnosti tak ďaleko nezašiel, uviedol, že sa „necíti byť členom organizovanej skupiny a výpovede proti nemu považuje za účelové.“
Prvý je bezohľadný brutálny mafián, druhý, na prvý pohľad skromný muž je majiteľ úspešných firiem a boháč. Mafián Černák sa pred doživotným pobytom v Leopoldove pýšil hriešne drahým značkovým oblečením, skromný muž, prominentný kajúcnik Makó zatiaľ nosí na „vyšetrovačku“ iba tričko značky Boss, ošúchané džínsy ..